योगवासिष्ठYoga Vasishtha
हिन्दीEnglish

Upaśama, Chapter 24उपशम प्रकरण · सर्ग २४

Book 5 of the Yoga Vasishtha, chapter 24 — 70 verses in Sanskrit, Devanagari and IAST, with a plain English and Hindi translation of every verse.

योग वासिष्ठ, उपशम प्रकरण, अध्याय 24 — हर श्लोक मूल संस्कृत में, साथ में सरल हिन्दी अर्थ और अंग्रेज़ी अनुवाद।

Part ofइस कथा का हिस्सा: The Story of Bali · chapters 22–29अध्याय 22–29

The English and Hindi are machine translations, not yet reviewed by a scholar.हिन्दी और अंग्रेज़ी मशीन-अनुवाद हैं, किसी विद्वान ने अभी जाँचे नहीं हैं। How they are madeये कैसे बने

15.24.1

बलिरुवाच । केनोपायेन बलवान्स तात परिजीयते । कोऽसावतिमहावीर्यः सर्वं प्रकथयाशु मे ॥ १ ॥

baliruvāca | kenopāyena balavāns tāta parijīyate | ko'sāvatimahāvīryaḥ sarvaṃ prakathayāśu me || 1 ||

Bali said: Father, by what means is that strong one defeated? Who is this being of such great power? Tell me everything, quickly.

बलि ने कहा: पिताजी, किस उपाय से वह बलवान जीता जाता है? यह अत्यंत बड़े पराक्रम वाला कौन है? मुझे सब कुछ जल्दी बताइए।

25.24.2

विरोचन उवाच । मन्त्रिणस्तस्य तनय नित्याजेयस्थितेरपि । श्रृणु वच्मि सुसाधत्वं येनासौ परिजीयते ॥ २ ॥

virocana uvāca | mantrīṇastasya tanaya nityājeyasthiterepi | śṛṇu vachmi susādhattvaṃ yenāsau parijīyate || 2 ||

Virochana said: Son, though that minister's position is always unconquerable, listen, I will tell you the sure method by which he is defeated.

विरोचन ने कहा: पुत्र, यद्यपि उस मंत्री का स्थान सदा अजेय रहता है, फिर भी सुनो, मैं तुम्हें वह उपाय बताता हूँ जिससे वह जीता जाता है।

35.24.3

पुत्र युक्त्या गृहीतोऽसौ क्षणादायाति वश्यताम् । युक्तिं विना दहत्येष आशीविष इवोद्धतः ॥ ३ ॥

putra yuktyā gṛhīto'sau kṣaṇādāyāti vaśyatām | yuktiṃ vinā dahatyēṣa āśīviṣa ivoddhatḥ || 3 ||

Son, if he is caught with the right method, he comes under control in an instant. Without that method, he burns like an angry venomous snake.

पुत्र, यदि सही उपाय से उसे पकड़ा जाए, तो वह क्षणभर में वश में आ जाता है। उपाय के बिना यह क्रोधित विषैले सांप की तरह जला देता है।

45.24.4

बालवल्लालयित्वैनं युक्त्या नियमयन्ति ये । राजानं तं समालोक्य पदमासादयन्ति ते ॥ ४ ॥

bālavallālayitvaienaṃ yuktyā niyamayanti ye | rājānaṃ taṃ samālokya padamāsādayanti te || 4 ||

Those who coax him like a child and restrain him with the right method, once they see that king, reach his high state.

जो लोग उसे बालक की तरह पुचकार कर सही उपाय से वश में कर लेते हैं, वे उस राजा को देखकर उसका पद पा लेते हैं।

55.24.5

दृष्टे तस्मिन्महीपाले स मन्त्री वशमेति च । तस्मिंश्च मन्त्रिण्याक्रान्ते स राजा दृश्यते पुनः ॥ ५ ॥

dṛṣṭe tasminmahīpāle sa mantrī vaśameti ca | tasmiṃśca mantrīṇyākrānte sa rājā dṛśyate punaḥ || 5 ||

When that king is seen, the minister comes under control, and when the minister is overpowered, the king is seen again.

जब वह राजा दिखाई देता है, तब वह मंत्री वश में आ जाता है, और जब वह मंत्री वश में कर लिया जाता है, तब वह राजा फिर से दिखाई देता है।

65.24.6

यावन्न दृष्टो राजासौ तावन्मन्त्री न जीयते । मन्त्री च यावन्न जितस्तावद्राजा न दृश्यते ॥ ६ ॥

yāvanna dṛṣṭo rājāsau tāvanmantī na jīyate | mantī ca yāvanna jitas tāvadrājā na dṛśyate || 6 ||

As long as that king is not seen, the minister is not defeated. And as long as the minister is not defeated, the king is not seen.

जब तक वह राजा नहीं दिखता, तब तक वह मंत्री नहीं जीता जाता। और जब तक वह मंत्री नहीं जीता जाता, तब तक वह राजा नहीं दिखता।

75.24.7

राजन्यदृष्टे दुर्मन्त्री स दुःखाय फलत्यति । मन्त्रिण्यनिर्जिते राजा सोऽत्यन्तं यात्यदृश्यताम् ॥ ७ ॥

rājanyadṛṣṭe durmantrī sa duḥkhāya phalatyati | mantrinyanirjite rājā so'tyantaṃ yātyadṛśyatām || 7 ||

When the king is unseen, that wicked minister brings only great suffering. When the minister is unconquered, the king becomes utterly invisible.

जब राजा नहीं दिखता, तब वह दुष्ट मंत्री केवल बड़ा दुःख देता है। जब मंत्री जीता नहीं जाता, तब वह राजा पूरी तरह अदृश्य हो जाता है।

85.24.8

अभ्यासेनोभयं तस्मात्सममेव समारभेत् । राजसंदर्शनं तस्य मन्त्रिणश्च पराजयम् ॥ ८ ॥

abhyāsenobhayaṃ tasmātsamameva samārabhet | rājasandarśanaṃ tasya mantrinaśca parājayam || 8 ||

So, through practice, one should take up both together, seeing that king and defeating the minister.

इसलिए अभ्यास से दोनों काम एक साथ शुरू करने चाहिए, उस राजा को देखना और उस मंत्री को हराना।

95.24.9

पौरुषेण प्रयत्नेन स्वभ्यासेन शनैःशनैः । द्वयं संपाद्य यत्नेन देशमाप्नोषि तं शुभम् ॥ ९ ॥

pauruṣeṇa prayatnena svabhyāsena śanaiḥśanaiḥ | dvayaṃ saṃpādya yatnena deśamāpnoṣi taṃ śubham || 9 ||

By your own effort, your striving, and steady practice, little by little, accomplish both of these, and you will reach that good place.

अपने पुरुषार्थ से, अपने प्रयत्न से और अपने अभ्यास से, धीरे-धीरे, इन दोनों कामों को पूरा करके तुम उस शुभ स्थान को पा लोगे।

105.24.10

त्वमभ्यासे फलीभूते तं देशमभिगच्छसि । यदि दैत्येन्द्र तद्भूयो मनागपि न शोचसि ॥ १० ॥

tvamabhyāse phalībhūte taṃ deśamabhigacchasi | yadi daityendra tadbhūyo manāgapi na śocasi || 10 ||

When your practice bears fruit, you will reach that place, and, lord of the demons, once there, you will never grieve again, not even a little.

जब तुम्हारा अभ्यास फलित हो जाएगा, तब तुम उस स्थान पर पहुँच जाओगे, और हे दैत्यों के स्वामी, वहाँ पहुँचने के बाद तुम फिर कभी थोड़ा भी शोक नहीं करोगे।

115.24.11

संशान्तसकलायासा नित्यप्रमुदिताशयाः । साधवस्तत्र तिष्ठन्ति प्रशान्ताशेषसंशयाः ॥ ११ ॥

saṃśāntasakalāyāsā nityapramuditāśayāḥ | sādhavastatra tiṣṭhanti praśāntāśeṣasaṃśayāḥ || 11 ||

There the good live with all their weariness stilled, their hearts forever joyful, and every doubt of theirs completely calmed.

वहाँ साधु-पुरुष रहते हैं, जिनका सारा परिश्रम शांत हो चुका है, जिनका मन सदा प्रसन्न रहता है, और जिनके सारे संशय पूरी तरह शांत हो चुके हैं।

125.24.12

श्रृणु कः पुत्र देशोऽसौ सर्वं प्रकटयामि ते । देशनाम्ना मयोक्तस्ते मोक्षः सकलदुःखहा ॥ १२ ॥

śṛṇu kaḥ putra deśo'sau sarvaṃ prakaṭayāmi te | deśanāmnā mayoktaste mokṣaḥ sakaladuḥkhahā || 12 ||

Listen, son, to what that place is, I will show you everything. What I have called the place is liberation, which ends all sorrow.

पुत्र, सुनो वह स्थान क्या है, मैं तुम्हें सब कुछ प्रकट करता हूँ। जिसे मैंने स्थान कहा, वह मोक्ष है, जो सारे दुःखों को मिटा देता है।

135.24.13

राजा तु तत्र भगवानात्मा सर्वपदातिगः । तेन मन्त्री कृतः प्राज्ञो मनो नाम महामते ॥ १३ ॥

rājā tu tatra bhagavānātmā sarvapadātigaḥ | tena mantrī kṛtaḥ prājño mano nāma mahāmate || 13 ||

There the king is the blessed Self, which is beyond every state. He appointed a wise minister named Mind, O wise one.

वहाँ राजा वह भगवान आत्मा है, जो हर अवस्था से परे है। उसी ने मन नाम का बुद्धिमान मंत्री नियुक्त किया है, हे बुद्धिमान।

145.24.14

मनोनिष्ठतया विश्वमिदं परिणतिं गतम् । घटत्वेनेव मृत्पिण्डो धूमोऽम्बुदतयैव च ॥ १४ ॥

manoniṣṭhatayā viśvamidaṃ pariṇatiṃ gatam | ghaṭatveneva mṛtpinḍo dhūmo'mbudatayaiva ca || 14 ||

Because of the mind's constant activity, this whole universe has taken shape, just as a lump of clay turns into a pot, and smoke turns into a cloud.

मन की निरंतर क्रिया के कारण यह सारा विश्व बनकर सामने आया है, जैसे मिट्टी का पिंड घड़ा बन जाता है, और धुआं बादल बन जाता है।

155.24.15

तस्मिञ्जिते जितं सर्वं सर्वमासादितं भवेत् । दुर्जयं तद्विजानीयात्युक्त्यैव परिजीयते ॥ १५ ॥

tasmiñjite jitaṃ sarvaṃ sarvamāsāditaṃ bhavet | durjayaṃ tadvijānīyātyuktyaiva parijīyate || 15 ||

When the mind is conquered, everything is conquered, everything is gained. Know that it is hard to conquer, it is conquered only by the right method.

जब मन जीत लिया जाता है, तब सब कुछ जीत लिया जाता है, सब कुछ पा लिया जाता है। जान लो कि इसे जीतना कठिन है, यह केवल सही उपाय से ही जीता जाता है।

165.24.16

बलिरुवाचया युक्तिर्भगवंस्तस्य चित्तस्याक्रमणे स्फुटम्तां मे कथय तत्तावद्यथा जेष्यामि दारुणम् ॥ १६ ॥

baliruvācayā yuktirbhagavaṃstasya cittasyākramaṇe sphuṭamtāṃ me kathaya tattāvadyathā jeṣyāmi dāruṇam || 16 ||

Bali said: Lord, tell me clearly the method for overpowering that mind, so that I may conquer this terrible foe.

बलि ने कहा: हे भगवन, मुझे स्पष्ट रूप से वह उपाय बताइए जिससे उस मन पर आक्रमण किया जाता है, ताकि मैं इस भयंकर शत्रु को जीत सकूँ।

175.24.17

विरोचन उवाचविषयान्प्रति भोः पुत्र सर्वानेव हि सर्वथानास्था परमा ह्येषा सा युक्तिर्मनसो जये ॥ १७ ॥

virocana uvācaviṣayānprati bhoḥ putra sarvāneva hi sarvathāanāsthā paramā hyeṣā sā yuktirmanaso jaye || 17 ||

Virochana said: Son, complete indifference toward all sense objects, in every way, this alone is the supreme method for conquering the mind.

विरोचन ने कहा: पुत्र, सभी विषयों के प्रति, हर तरह से, पूर्ण उदासीनता, यही मन को जीतने का सबसे बड़ा उपाय है।

185.24.18

एषैव परमा युक्तिरनयैव महामदःस्वमनोमत्तमातङ्गो द्रागित्येवावदम्यते ॥ १८ ॥

eṣaiva paramā yuktiranayaiva mahāmadaḥsvamanomattamātaṅgo drāgityevāvadamyate || 18 ||

This alone is the supreme method, by this alone the greatly maddened elephant that is one's own mind is quickly tamed.

यही सबसे बड़ा उपाय है, इसी से अपने मन के अत्यंत उन्मत्त हाथी को शीघ्र ही वश में किया जाता है।

195.24.19

एषा ह्यत्यन्तदुष्प्रापा सुप्रापा च महामतेअनभ्यस्तातिदुष्प्रापा स्वभ्यस्ता प्राप्यते सुखम् ॥ १९ ॥

eṣā hyatyantaduṣprāpā suprāpā ca mahāmateanabhyastātiduṣprāpā svabhyastā prāpyate sukham || 19 ||

This is extremely hard to attain, wise one, yet also easy to attain. Without practice it is very hard to reach, with steady practice it is reached easily.

हे बुद्धिमान, यह अत्यंत कठिनाई से मिलती है, और फिर भी आसानी से मिल जाती है। बिना अभ्यास के इसे पाना बहुत कठिन है, अच्छी तरह अभ्यास करने पर यह सरलता से मिल जाती है।

205.24.20

क्रमादभ्यस्यमानैषा विषयारतिरात्मजसर्वतः स्फुटतामेति सेकसिक्ता लता यथा ॥ २० ॥

kramādabhyasyamānaiṣā viṣayāratirātmajasarvataḥ sphuṭatāmeti sekasiktā latā yathā || 20 ||

Son, this distaste for sense objects, practiced step by step, comes into full bloom on every side, just as a creeper blossoms fully when it is watered.

हे पुत्र, विषयों से यह अरुचि, धीरे-धीरे अभ्यास करने पर, चारों ओर पूरी तरह खिल उठती है, जैसे सिंचाई से सींची गई बेल खिल उठती है।

215.24.21

नासाद्यते ह्यनभ्यस्ता कांक्षतापि शठात्मना । पुत्र शालिरिवाव्युप्ता तस्मादेनां समाहर ॥ २१ ॥

nāsādyate hyanabhyastā kāṃkṣatāpi śaṭhātmanā | putra śālirivāvyuptā tasmādenāṃ samāhara || 21 ||

Without practice it is not attained, even by a lazy person who merely longs for it, like a rice crop that is never sown. So, son, take up this practice.

बिना अभ्यास के यह नहीं मिलती, चाहे कोई आलसी मन से इसकी कितनी भी इच्छा क्यों न करे, जैसे बिना बोया गया धान नहीं मिलता। इसलिए, पुत्र, इस अभ्यास को अपनाओ।

225.24.22

तावद्भ्रमन्ति दुःखेषु संसारावटवासिनः । विरतिं विषयेष्वेते यावन्नायान्ति देहिनः ॥ २२ ॥

tāvadbhramanti duḥkheṣu saṃsārāvaṭavāsinaḥ | viratiṃ viṣayeṣveteyāvannāyānti dehināḥ || 22 ||

Embodied beings who dwell in the pit of this world wander in sorrows for just as long as they do not turn away from sense objects.

जब तक ये देहधारी प्राणी, जो संसार रूपी गड्ढे में रहते हैं, विषयों से विरक्त नहीं होते, तब तक वे दुःखों में भटकते रहते हैं।

235.24.23

अभ्यासेन विना कश्चिन्नाप्नोति विषयारतिम् । अप्यत्यन्तबलो देही देशान्तरमिवागतिः ॥ २३ ॥

abhyāsena vinā kaścinnaāpnoti viṣayāratim | apyatyantabalo dehī deśāntaramivāgatiḥ || 23 ||

Without practice, no one attains dispassion toward sense objects, however powerful that embodied being may be, just as someone with no way to travel does not reach a distant land.

बिना अभ्यास के कोई भी विषयों से विरक्ति नहीं पाता, चाहे वह देहधारी कितना ही बलवान क्यों न हो, जैसे बिना यात्रा के साधन वाला व्यक्ति किसी दूसरे देश में नहीं पहुँच पाता।

245.24.24

ध्येयत्यागमतोऽजस्रं ध्यायता देहधारिणा । भोगेष्वरतिरभ्यासाद्वृद्धिं नेया लता यथा ॥ २४ ॥

dhyeyatyāgamato'jasraṃ dhyāyatā dehadhāriṇā | bhogeṣvaratirabhyāsādvṛddhiṃ neyā latā yathā || 24 ||

The embodied soul who meditates constantly, giving up the very thing he contemplates, should use practice to make his distaste for pleasures grow, the way a creeper is made to grow.

जो देहधारी जीव लगातार ध्यान करते हुए ध्यान की वस्तु को भी छोड़ने के भाव से रहता है, उसे अभ्यास से भोगों के प्रति अपनी अरुचि को उसी तरह बढ़ाना चाहिए जैसे एक बेल को बढ़ाया जाता है।

255.24.25

पुरुषार्थादृते पुत्र नेह संप्राप्यते शुभम् । क्रियाफलं परिप्राप्तुं हर्षामर्षविवर्जितम् ॥ २५ ॥

puruṣārthādṛte putra neha saṃprāpyate śubham | kriyāphalaṃ pariprāptuṃ harṣāmarṣavivarjitam || 25 ||

Son, without effort nothing good is ever gained here; even the fruit of action, free from joy and anger, cannot be fully reached without effort.

पुत्र, पुरुषार्थ के बिना यहाँ कभी कुछ शुभ नहीं मिलता; हर्ष और क्रोध से रहित कर्म का फल भी पुरुषार्थ के बिना पूरी तरह नहीं मिलता।

265.24.26

दैवमित्युच्यते लोके न दैवं देहवत्क्वचित् । अवश्यं भवितव्याख्या स्वेहया नियतिश्च या ॥ २६ ॥

daivamityucyate loke na daivaṃ dehavatkvacit | avaśyaṃ bhavitavyākhyā svehyā niyatiśca yā || 26 ||

Fate, so it is called in the world, but fate is nowhere a real thing the way a body is a real thing. What must inevitably happen is truly called necessity, and this necessity comes about through one's own effort.

भाग्य, संसार में इसे यही कहा जाता है, पर भाग्य शरीर की तरह कहीं कोई ठोस चीज़ नहीं है। जो अवश्य होकर रहता है उसे ही सच में नियति कहते हैं, और यह नियति व्यक्ति के अपने ही प्रयत्न से बनती है।

275.24.27

उच्यते दैवशब्देन सा नरैरेव नेतरैः । यद्यस्येह यदा यत्र संपन्नं समतां गतम् ॥ २७ ॥

ucyate daivaśabdena sā narairēva netaraiḥ | yadyasyēha yadā yatra saṃpannaṃ samatāṃ gatam || 27 ||

Only ordinary people call it by the name fate; others do not. It is simply whatever has happened to someone, at some time, in some place, and has become a settled fact.

इसे भाग्य नाम से केवल सामान्य लोग ही पुकारते हैं, दूसरे नहीं। वह तो बस इतना है कि जो किसी के लिए, कभी, कहीं घटित होकर एक तय बात बन चुका है।

285.24.28

हर्षामर्षविनाशाय तद्दैवमिति कथ्यते । दैवं नियतिरूपं च पौरुषेणोपजीयते ॥ २८ ॥

harṣāmṛṣavināśāya taddaivamiti kathyate | daivaṃ niyatirūpaṃ ca pauruṣeṇopajīyate || 28 ||

That necessity is called fate only so as to put an end to joy and anger. Fate, in the form of necessity, is actually built up by one's own effort.

हर्ष और क्रोध को मिटाने के लिए ही उस नियति को भाग्य कहा जाता है। नियति के रूप में भाग्य वास्तव में मनुष्य के अपने ही पुरुषार्थ से बनता है।

295.24.29

सम्यग्ज्ञानविलासेन मृगतृष्णाभ्रमो यथा । यथा संकल्प्यते यद्यत्पौरुषेण तथैव तत् ॥ २९ ॥

samyagjñānavilāsena mṛgatṛṣṇābhramo yathā | yathā saṃkalpyate yadyatpauruṣeṇa tathaiva tat || 29 ||

Just as a mirage's illusion appears through the play of the mind's own awareness, so too, whatever is willed through effort turns out to be exactly that.

जैसे मृगतृष्णा का भ्रम मन की अपनी चेतना के खेल से प्रकट होता है, वैसे ही मनुष्य पुरुषार्थ से जो कुछ ठान लेता है, वह ठीक वैसा ही हो जाता है।

305.24.30

फलवत्तागृहीतत्वे फलवत्तासुखप्रदम् । कर्ता नो मन एवेह यत्कल्पयति तत्तथा ॥ ३० ॥

phalavattāgṛhītatve phalavattāsukhapradam | kartā no mana evēha yatkalpayati tattathā || 30 ||

Once the fruit of an act is accepted as real, it delivers the joy of that fruit. In this world the mind alone is the doer; whatever it conceives, that is exactly what comes to pass.

जब कर्मफल की वास्तविकता मान ली जाती है, तभी वह फल का सुख भी देता है। इस संसार में मन ही असली कर्ता है, वह जो कुछ भी कल्पना करता है, ठीक वैसा ही घटित होता है।

315.24.31

नियतिं यादृशीमेतत्संकल्पयति सा तथा । नियतानियतान्कांश्चिदर्थाननियतानपि ॥ ३१ ॥

niyatiṃ yādṛśīmetatsaṅkalpayati sā tathā | niyatāniyatānkāṃścidarthānaniyatānapi || 31 ||

Whatever kind of necessity this mind resolves upon, that is exactly the necessity that results. It makes some things both fixed and not fixed, and some things not fixed at all.

यह मन जिस प्रकार की नियति की कल्पना करता है, वैसी ही नियति बन जाती है। वह कुछ बातों को कुछ हद तक तय और कुछ हद तक अनिश्चित बना देता है, और कुछ बातों को पूरी तरह अनिश्चित बना देता है।

325.24.32

करोति चित्तं तेनैतच्चित्तं नियतियोजकम् । नियत्यां नियतिं कुर्वन्कदाचित्स्वार्थनामिकाम् ॥ ३२ ॥

karoti cittaṃ tenaitaccittaṃ niyatiyojakam | niyatyāṃ niyatiṃ kurvankadācitsvārthanāmikām || 32 ||

Because of this, the mind is the one that fastens necessity onto things. Within one necessity it sometimes makes another necessity, one that is called by the name of one's own interest.

इसी कारण यह मन ही नियति को चीज़ों से जोड़ता है। यह एक नियति के भीतर कभी-कभी दूसरी नियति बना देता है, जिसे अपने स्वार्थ के नाम से जाना जाता है।

335.24.33

स्फुरत्यस्मिञ्जगत्कोशे जीवो व्योम्नीव मारुतः । नियत्या विहितं कुर्वन्कदाचिन्नियतिं चरः ॥ ३३ ॥

sphuratyasmiñjagatkośe jīvo vyomnīva mārutaḥ | niyatyā vihitaṃ kurvankadācinniyatiṃ caraḥ || 33 ||

In this shell of the world, the living being throbs the way wind moves through the sky. Doing what necessity ordains, it sometimes simply moves along with necessity.

इस जगत रूपी खोल में जीव उसी तरह स्पंदित होता है जैसे आकाश में वायु बहती है। नियति ने जो तय किया है उसे करते हुए, वह कभी-कभी बस नियति के साथ-साथ चलता है।

345.24.34

संज्ञार्थं रूढनियतिशब्दः स्फुरति सानुवत् । तस्माद्यावन्मनस्तावन्न दैवं नियतिर्न च ॥ ३४ ॥

saṃjñārthaṃ rūḍhaniyatiśabdaḥ sphurati sānuvat | tasmādyāvanmanastāvanna daivaṃ niyatirna ca || 34 ||

The familiar word necessity exists only to give something a name, along with everything that name carries. So, in truth, all there is, is mind; there is no fate, and there is no necessity apart from it.

नियति यह जाना-पहचाना शब्द केवल किसी चीज़ को नाम देने के लिए है, अपने पूरे अर्थ के साथ। सच तो यह है कि जो कुछ है वह मन ही है, न कोई अलग भाग्य है, न कोई अलग नियति।

365.24.36

संकल्पयति लोकेऽस्मिंस्तत्तथा तस्य नान्यथा । पुरुषार्थादृते पुत्र न किंचिदिह विद्यते ॥ ३६ ॥

saṃkalpayati loke'smiṃstattathā tasya nānyathā | puruṣārthādṛte putra na kiṃcidiha vidyate || 36 ||

In this world, whatever the mind resolves upon, that is exactly what happens for it, never otherwise. Son, apart from effort, nothing at all exists here.

इस संसार में मन जो कुछ ठान लेता है, उसके लिए वही सच होता है, और कुछ नहीं। पुत्र, पुरुषार्थ के बिना यहाँ कुछ भी नहीं है।

375.24.37

परं पौरुषमाश्रित्य भोगेष्वरतिमाहरेत् । न भोगेष्वरतिर्यावज्जायते भवनाशनी ॥ ३७ ॥

paraṃ pauruṣamāśritya bhogeṣvaratimāharet | na bhogeṣvaratiryāvajjāyate bhavanāśanī || 37 ||

Relying wholly on effort, one should keep cultivating distaste for pleasures, until that distaste, the kind that ends rebirth, is born in oneself.

पूरी तरह पुरुषार्थ का सहारा लेकर भोगों के प्रति अरुचि उत्पन्न करते रहना चाहिए, जब तक वह अरुचि पैदा न हो जाए जो पुनर्जन्म को समाप्त कर देती है।

385.24.38

न परा निर्वृतिस्तावत्प्राप्यते जयदायिनी । विषयेषु रतिर्यावत्स्थिता संमोहकारिणी ॥ ३८ ॥

na parā nirvṛtistāvatprāpyate jayadāyinī | viṣayeṣu ratiryāvatsthitā sammohakāriṇī || 38 ||

The highest peace, the one that brings victory, is not attained as long as delight in sense objects, the kind that causes utter confusion, remains in place.

जब तक इंद्रिय-विषयों में वह लगाव बना रहता है जो पूरी तरह मोह पैदा करता है, तब तक वह परम शांति नहीं मिलती जो विजय दिलाती है।

395.24.39

मनस्यस्तंगते साधो यद्भवत्यस्तु तत्तथा । जीवो हि पुरुषो जातः पौरुषेण स यद्यथा ॥ ३९ ॥

manasyastagate sādho yadbhavatyastu tattathā | jīvo hi puruṣo jātaḥ pauruṣeṇa sa yadyathā || 39 ||

Good sir, once the mind has come to rest, whatever happens, let it happen, so be it. The soul truly becomes a person through effort; he is whatever his effort has made him, in whatever way.

हे सज्जन, जब मन शांत हो जाता है, तब जो कुछ भी हो, वह वैसे ही होने दो। जीव सच्चे अर्थ में पुरुष अपने ही पुरुषार्थ से बनता है, वह वैसा ही और उतना ही होता है जैसा उसका पुरुषार्थ उसे बनाता है।

405.24.40

भोगभोगिभरप्रोता कदाशा विनिवर्तते ॥ ४० ॥

bhogabhogibharaprotā kadāśā vinivartate || 40 ||

This hope, strung together with the burden of pleasures and the one who enjoys them, when will it turn back.

भोग और भोगी के बोझ से बँधी यह आशा कब लौटेगी।

415.24.41

बलिरुवाच भोगेष्वरतिरेवान्तः कथं सर्वासुरेश्वर । स्थितिमायाति जीवस्य दीर्घजीवितदायिनी ॥ ४१ ॥

baliruvāca bhogeṣvaratirevāntaḥ kathaṃ sarvāsureśvara | sthitimāyāti jīvasya dīrghajīvitadāyinī || 41 ||

Bali said: O lord of all the demons, how does distaste for pleasures alone, held within, come to remain steady in a person, the kind that grants long life?

बलि ने कहा: हे समस्त असुरों के स्वामी, केवल भोगों के प्रति भीतर की यह अरुचि जीव में स्थिर कैसे होती है, वह अरुचि जो दीर्घ जीवन देती है?

425.24.42

विरोचन उवाच । आत्मावलोकनलता फलिनी फलति स्फुटम् । जीवस्य भोगेष्वरतिं शरदीव महालता ॥ ४२ ॥

virocana uvāca | ātmāvalokanalatā phalinī phalati sphuṭam | jīvasya bhogeṣvaratiṃ śaradīva mahālatā || 42 ||

Virochana said: The vine of looking into oneself, once it bears fruit, clearly produces distaste for pleasures in the soul, the way a great vine bears fruit in autumn.

विरोचन ने कहा: आत्म-निरीक्षण की बेल जब फल देती है, तो वह जीव में भोगों के प्रति अरुचि को उतनी ही स्पष्टता से उत्पन्न करती है जितनी स्पष्टता से शरद ऋतु में कोई बड़ी बेल फल देती है।

435.24.43

आत्मावलोकनेनैषा विषयारतिरुत्तमा । हृदये स्थितिमायाति श्रीरिवाम्भोजकोटरे ॥ ४३ ॥

ātmāvalokanena eṣā viṣayārati ruttamā | hṛdaye sthitim āyāti śrī rivāmbhojakoṭare || 43 ||

Through looking into oneself, this highest distaste for sense objects comes to settle in the heart, the way Goddess Lakshmi settles in the hollow of a lotus.

आत्म-निरीक्षण के द्वारा ही विषयों के प्रति यह सबसे ऊँची अरुचि हृदय में उसी तरह बस जाती है जैसे लक्ष्मी देवी कमल की कोटर में बस जाती हैं।

445.24.44

तस्मात्प्रज्ञानिकाषेण विचारेणातिचारुणा । देवमालोकयेद्भोगाद्रतिं चावहरेत्समम् ॥ ४४ ॥

tasmāt prajñānikāṣeṇa vicāreṇāticāruṇā | devam ālokayed bhogād ratiṃ cāvaharet samam || 44 ||

Therefore, using discernment as a touchstone, through the finest inquiry, one should behold the divine, and at the same time draw one's delight away from pleasure.

इसलिए विवेक की कसौटी पर, अत्यंत सुंदर विचार के द्वारा, परमात्मा को देखना चाहिए और साथ ही भोग से रति हटा लेनी चाहिए।

455.24.45

चित्तस्य भोगैर्द्वौ भागौ शास्त्रेणैकं प्रपूरयेत् । गुरुशुश्रूषया चैकमव्युत्पन्नस्य सत्क्रमे ॥ ४५ ॥

cittasya bhogair dvau bhāgau śāstreṇaikaṃ prapūrayet | guruśuśrūṣayā caikam avyutpannasya satkramē || 45 ||

For someone not yet trained, in the proper way of practice, one should fill two parts of the mind with pleasures, one part with the study of scripture, and one part with serving the guru.

जो अभी अनुभवहीन है, उसके लिए सही क्रम यह है, मन के दो भाग भोगों से भरे जाएँ, एक भाग शास्त्र-अध्ययन से, और एक भाग गुरु की सेवा से।

465.24.46

किंचिद्व्युत्पत्तियुक्तस्य भागं भोगैः प्रपूरयेत् । गुरुशुश्रूषया भागौ भागं शास्त्रार्थचिन्तया ॥ ४६ ॥

kiñcid vyutpattiyuktasya bhāgaṃ bhogaiḥ prapūrayet | guruśuśrūṣayā bhāgau bhāgaṃ śāstrārthacintayā || 46 ||

For one who has gained a little understanding, one part should be filled with pleasures, two parts with serving the guru, and one part with reflecting on the meaning of the scriptures.

जिसे थोड़ी समझ आ चुकी है, उसके लिए एक भाग भोगों से, दो भाग गुरु-सेवा से, और एक भाग शास्त्रों के अर्थ पर विचार करने से भरना चाहिए।

475.24.47

व्युत्पत्तिमनुयातस्य पूरयेच्चेतसोऽन्वहम् । द्वौ भागौ शास्त्रवैराग्यैर्द्वौ ध्यानगुरुपूजया ॥ ४७ ॥

vyutpattimanuyātasya pūrayeccetaso'nvaham | dvau bhāgau śāstravairāgyairdvau dhyānagurupūjayā || 47 ||

For one who has become fully trained, each day one should fill two parts of the mind with scripture and dispassion, and two parts with meditation and worship of the guru.

जो पूरी तरह सध चुका है, उसके लिए हर दिन मन के दो भाग शास्त्र और वैराग्य से, और दो भाग ध्यान तथा गुरु की पूजा से भरने चाहिए।

485.24.48

साधुतामागतो जीवो योग्यो ज्ञानकथाक्रमे । निर्मलाकृतिरादत्ते पट उत्तमरञ्जनाम् ॥ ४८ ॥

sādhutāmāgato jīvo yogyo jñānakathākramē | nirmalākṛtirādatte paṭa uttamaranjanām || 48 ||

The person who has become good, and so is fit for the teaching of knowledge, takes on the finest color, the way a spotless cloth takes the best dye.

जो जीव अच्छाई को प्राप्त हो चुका है और ज्ञान की चर्चा के योग्य है, वह उत्तम रंग को उसी तरह ग्रहण करता है जैसे एक निर्मल, दाग-रहित कपड़ा सबसे अच्छा रंग पकड़ लेता है।

495.24.49

शनैः शनैर्लालनीयं युक्तिभिः पावनोक्तिभिः । शास्त्रार्थपरिणामेन पालयेच्चित्तबालकम् ॥ ४९ ॥

śanaiḥ śanairlālanīyaṃ yuktibhiḥ pāvanoktibhiḥ | śāstrārthapariṇāmena pālayeccittabālakam || 49 ||

The mind is like a child. One should slowly and gently coax it, using reasoning and pure words, letting the meaning of the scriptures ripen in it little by little.

मन एक बच्चे के समान है। उसे धीरे-धीरे, तर्क और पवित्र वचनों से सहलाते हुए पालना चाहिए, और उसमें शास्त्रों के अर्थ को थोड़ा-थोड़ा करके पकने देना चाहिए।

505.24.50

परे परिणतं ज्ञाने शिथिलीभूतदुर्ग्रहम् । ज्योत्स्नाऽहीनस्फटिकवच्चेतः शीतं विराजते ॥ ५० ॥

parē pariṇataṃ jñānē śithilībhūtadurgraham | jyotsnā'hīnasphatikavaccetaḥ śītaṃ virājatē || 50 ||

When the mind ripens into the highest knowledge, its stubborn grip loosens, and it shines cool and calm, like a crystal glowing with moonlight.

जब मन परम ज्ञान में परिपक्व हो जाता है, तो उसकी हठी पकड़ ढीली पड़ जाती है, और वह चांदनी से भरे स्फटिक की तरह शीतल और शांत होकर चमकता है।

515.24.51

प्रज्ञया परया ऋज्व्या भोगानामीश्वरस्य च । सममेवाथ देहस्य रूपमाश्ववलोकयेत् ॥ ५१ ॥

prajñayā parayā ṛjvyā bhogānāmīśvarasya ca | samamevātha dehasya rūpamāśvalokayet || 51 ||

Using the highest, most honest understanding, one should quickly look and see the true nature of pleasures, of the Lord, and of the body, seeing all three the same way.

सबसे ऊँची और सीधी समझ से, भोगों की, ईश्वर की, और शरीर की असली प्रकृति को जल्दी और एक ही तरह से देख लेना चाहिए।

525.24.52

प्रज्ञाविचारवशतः सममेव सदा सुत । आत्मावलोकनं तृष्णासंत्यागं च समाहरेत् ॥ ५२ ॥

prajñāvicāravśataḥ samameva sadā suta | ātmāvalokanaṃ tṛṣṇāsaṃtyāgaṃ ca samāharet || 52 ||

By using wisdom and careful inquiry, one should always, in equal measure, my son, achieve both the seeing of one's own self and the giving up of craving.

बुद्धि और गहरी खोज की शक्ति से, हे पुत्र, हमेशा समान रूप से अपने आप को देखने और तृष्णा को छोड़ने का काम करना चाहिए।

535.24.53

परदृष्टौ वितृष्णत्वं तृष्णाभावे च दृक्परा । एते मिथः स्थिते दृष्टी तेजोदीपदशे यथा ॥ ५३ ॥

paradṛṣṭau vitṛṣṇatvaṃ tṛṣṇābhāve ca dṛkparā | ete mithaḥ sthite dṛṣṭī tejodīpadaśe yathā || 53 ||

The highest kind of seeing brings freedom from craving, and freedom from craving brings the highest kind of seeing. These two stand together, each holding up the other, like a lamp and its light.

सबसे ऊँची दृष्टि से तृष्णा से मुक्ति मिलती है, और जहाँ तृष्णा नहीं होती वहाँ सबसे ऊँची दृष्टि होती है। ये दोनों एक-दूसरे को सहारा देकर साथ खड़े रहते हैं, जैसे दीपक और उसकी रोशनी।

545.24.54

भोगपूगे गतास्वादे दृष्टे देवे परावरे । परे ब्रह्मणि विश्रान्तिरनन्तोदेति शाश्वती ॥ ५४ ॥

bhogapūge gatāsvāde dṛṣṭe deve parāvare | pare brahmaṇi viśrāntiranantodeti śāśvatī || 54 ||

When the taste for the pile of worldly pleasures fades, and the god who is both far and near is seen, an endless, everlasting rest arises in the highest Brahman.

जब भोगों के ढेर का स्वाद खत्म हो जाता है, और जो देवता दूर भी है और पास भी है, वह दिख जाता है, तब परम ब्रह्म में एक अनंत और शाश्वत विश्राम उठता है।

555.24.55

विषयाकलितानन्दमनन्तोदेति निर्वृतिः । न कदाचन जीवानामात्मविश्रवणादृते ॥ ५५ ॥

viṣayākalitānandamanantodeti nirvṛtiḥ | na kadācana jīvānāmātmaviśravaṇādṛte || 55 ||

A joy that does not come from the objects of the senses gives rise to an endless peace. For any living being, this never happens except by resting in one's own self.

जो आनंद इंद्रियों के विषयों से नहीं मिलता, उससे एक अनंत शांति उठती है। किसी भी जीव को यह कभी नहीं मिलती, सिवाय अपने आप में विश्राम पाने के।

565.24.56

यज्ञदानतपस्तीर्थसेवाभिर्जायते सुखम् । न तपोभिर्न दानेन न तीर्थैरपि जायते ॥ ५६ ॥

yajñadānatapastīrthasevābhirjāyate sukham | na tapobhirna dānena na tīrthairapi jāyate || 56 ||

Happiness is born from sacrifice, charity, austerity, and service at holy places. Yet it is not born from austerities, not from charity, and not even from holy places.

यज्ञ, दान, तप और तीर्थ-सेवा से सुख मिलता है। फिर भी यह सुख न तो तप से मिलता है, न दान से, न तीर्थ से।

575.24.57

भोगेषु विरतिर्जन्तोः स्वभावालोकनादृते । कयाचिदपि नो युक्त्या बुद्धिरात्मावलोकने ॥ ५७ ॥

bhogeshu viratirjantoḥ svabhāvālokanādrte | kayācidapi no yuktyā buddhirātmāvalokane || 57 ||

A creature only becomes free from craving for pleasures by seeing its own true nature. And there is no other trick by which the mind can be turned to see the self.

कोई भी जीव भोगों की चाह से तभी मुक्त होता है जब वह अपने असली स्वभाव को देखता है। और आत्मा को देखने के लिए बुद्धि को मोड़ने की और कोई तरकीब नहीं है।

585.24.58

स्वप्रयत्नादृते पुंसः श्रेयसे संप्रवर्तते । भोगसंत्यागसंप्राप्तपरमार्थादृते सुत ॥ ५८ ॥

svaprayatnādrte puṃsaḥ śreyase saṃpravartate | bhogasatyāgasamprāptaparamārthādrte suta || 58 ||

A man's own good comes about only through his own effort, and only by reaching the highest truth that comes from giving up pleasures, my son.

पुरुष की भलाई केवल उसके अपने प्रयास से होती है, और तभी होती है जब वह भोगों को छोड़कर परम सत्य को पा लेता है, हे पुत्र।

595.24.59

न ब्रह्मपदविश्रान्तिसुखमासाद्यते परम् । आब्रह्मस्तम्बपर्यन्ते जगत्यस्मिन्न कुत्रचित् ॥ ५९ ॥

na brahmapadaviśrāntisukhamāsādyate param | ābrahmasthambaparyante jagatyaasminna kutracit || 59 ||

The supreme happiness of resting in the state of Brahman cannot be found anywhere in this world, in the whole range of beings from Brahma down to a blade of grass.

ब्रह्म में विश्राम का यह परम सुख इस संसार में कहीं नहीं मिलता, ब्रह्मा से लेकर घास के एक तिनके तक, कहीं भी नहीं।

605.24.60

तद्वदाश्वस्यते भाते परमे कारणे यथा । पौरुषं यत्नमाश्रित्य दैवं कृत्वा सुदूरतः ॥ ६० ॥

tadvadāśvasyate bhāte parame kāraṇe yathā | pauruṣaṃ yatnamāśritya daivaṃ kṛtvā sudūrataḥ || 60 ||

In the same way, a person gains confidence when the highest cause shines forth, by relying on his own effort and pushing fate far away.

उसी तरह, जब परम कारण प्रकट होता है, तब मनुष्य अपने ही प्रयास पर भरोसा करके और भाग्य को दूर हटाकर भरोसा पाता है।

615.24.61

भोगान्विगर्हयेत्प्राज्ञः श्रेयोद्वारदृढार्गलान् । प्रौढायां भोगगर्हायां विचार उपजायते ॥ ६१ ॥

bhogānvigarhayetprājñaḥ śreyodvāradṛḍhārgalān | prauḍhāyāṃ bhogagarhāyāṃ vicāra upajāyate || 61 ||

A wise person should find fault with pleasures, since they are like strong bolts locking the door to the highest good. When this fault-finding with pleasures grows strong, inquiry is born from it.

बुद्धिमान व्यक्ति को भोगों में दोष देखना चाहिए, क्योंकि वे परम कल्याण के द्वार पर लगे मजबूत बोल्ट जैसे हैं। जब भोगों में यह दोष-दर्शन प्रबल हो जाता है, तब उससे गहरी खोज पैदा होती है।

625.24.62

वृद्धायां प्रावृषि श्रीमांशरत्काल इवामलः । विचारो भोगगर्हातो विचाराद्भोगगर्हणम् ॥ ६२ ॥

vṛddhāyāṃ prāvṛṣi śrīmāṃśaratkāla ivāmalaḥ | vicāro bhogagarhāto vicārādbhogagarhaṇam || 62 ||

Just as the glorious, clear autumn comes when the rainy season has fully run its course, so inquiry is born from finding fault with pleasures, and from inquiry comes more fault-finding with pleasures.

जैसे वर्षा ऋतु के पूरी तरह बीत जाने पर वह सुंदर और निर्मल शरद ऋतु आती है, वैसे ही भोगों में दोष देखने से गहरी खोज पैदा होती है, और खोज से फिर भोगों में दोष-दर्शन पैदा होता है।

635.24.63

अन्योन्यमेते पूर्येते समुद्रजलदाविव । भोगगर्हाविचारश्च स्वात्मालोकश्च शाश्वतः ॥ ६३ ॥

anyonyamete pūryete samudrajaladāviva | bhogagarhāvicāraśca svātmālokaśca śāśvataḥ || 63 ||

These two, the fault-finding with pleasure joined with inquiry, and the endless seeing of one's own self, fill each other, the way the ocean and the rain clouds fill each other.

ये दोनों, भोगों में दोष-दर्शन और गहरी खोज का यह जोड़ा, और अपने आप का यह शाश्वत दर्शन, एक-दूसरे को भरते हैं, जैसे समुद्र और बादल एक-दूसरे को भरते हैं।

645.24.64

अन्योन्यं साधयन्त्यर्थं सुस्निग्धाः सुहृदो यथा । पूर्वं दैवमनादृत्य पौरुषेण प्रयत्नतः ॥ ६४ ॥

anyonyaṃ sādhayantyarthaṃ susnigdhāḥ suhṛdo yathā | pūrvaṃ daivamanādṛtya pauruṣeṇa prayatnataḥ || 64 ||

Just as close, loving friends help each other reach their goals, so these two help each other too, and this happens only when a person first sets fate aside and relies instead on his own effort.

जैसे घनिष्ठ और प्रेमी मित्र एक-दूसरे का काम पूरा करने में मदद करते हैं, वैसे ही ये दोनों भी एक-दूसरे की मदद करते हैं, और यह तभी होता है जब मनुष्य पहले भाग्य को नकारकर अपने ही प्रयास पर भरोसा करे।

655.24.65

दन्तैर्दन्तान्प्रसंपीड्य भोगेष्वरतिमाहरेत् । देशाचाराविरुद्धेन बान्धवैकमतेन च ॥ ६५ ॥

dantairdantānprasaṃpīḍya bhogeṣvaratimāharet | deśācārāviruddhena bāndhaivaikamatena ca || 65 ||

By gritting his teeth with firm resolve, a person should build up distaste for worldly pleasures, doing this in a way that does not go against local custom, and with the agreement of his relatives.

दांत भींचकर, दृढ़ संकल्प से, मनुष्य को भोगों के प्रति अरुचि पैदा करनी चाहिए, इस तरह कि यह न तो देश के रीति-रिवाज के विरुद्ध जाए, न रिश्तेदारों की सहमति के विरुद्ध।

665.24.66

पौरुषेण क्रमेणादौ धनानि समुपार्जयेत् । धनैरभ्याहरेद्भव्यान्सुजनान्गुणशालिनः ॥ ६६ ॥

pauruṣeṇa krameṇādau dhanāni samupārjayet | dhanairabhyāharedbhavhyānsujanānguṇaśālinaḥ || 66 ||

First, step by step, through his own effort, a person should earn wealth. With that wealth, he should bring close to him good, worthy people who are rich in good qualities.

पहले, कदम दर कदम, अपने प्रयास से धन कमाना चाहिए। उस धन से अच्छे, योग्य और गुणी लोगों को अपने पास लाना चाहिए।

675.24.67

प्रवर्तते समासङ्गात्तेषां भोगविगर्हणा ततो विचारस्तदनु ज्ञानं शास्त्रार्थसंग्रहः ॥ ६७ ॥

pravartate samāsaṅgāttteṣāṃ bhogavigarhaṇā tato vicārastadanu jñānaṃ śāstrārthasaṃgrahaḥ || 67 ||

By staying close to such people, a distaste for pleasures grows in him. From that comes inquiry. After that comes knowledge, and the grasp of what the scriptures mean.

ऐसे लोगों की संगति से उसमें भोगों के प्रति अरुचि पैदा होती है। उससे गहरी खोज पैदा होती है। उसके बाद ज्ञान पैदा होता है, और शास्त्रों के अर्थ की समझ पैदा होती है।

685.24.68

ततः क्रमेण परमपदप्राप्तिः प्रजायते यदा तूपरते काले विषयेभ्यो विरम्यसे ॥ ६८ ॥

tataḥ krameṇa paramapadaprāptiḥ prajāyate yadā tūparate kāle viṣayebhyo viramyase || 68 ||

Then, little by little, you come to reach the highest state, once the time is ripe and you turn away from the things the senses chase.

फिर, धीरे-धीरे, तुम्हें परम पद की प्राप्ति होती है, जब सही समय आ जाता है, और तुम इंद्रियों के विषयों से मुँह मोड़ लेते हो।

695.24.69

तदा विचारवशतः परमं पदमेष्यसि सम्यक्प्राप्स्यसि विश्रान्तिमात्मन्यत्यन्तपावने ॥ ६९ ॥

tadā vicāravasatḥ paramaṃ padameṣyasi samyakprāpsyasi viśrāntimātmanyatyantapāvane || 69 ||

Then, through the power of inquiry, you will reach the highest state. You will fully attain rest within your own self, which is completely pure.

तब, गहरी खोज की शक्ति से, तुम परम पद को प्राप्त करोगे। तुम अपने आप में, जो पूरी तरह पवित्र है, पूर्ण विश्राम पा लोगे।

705.24.70

न पुनः कल्पनापङ्के दुःखाय निपतिष्यसि स्थितापि नास्था ते शुद्ध नमस्तेऽस्तु सदाशिव ॥ ७० ॥

na punaḥ kalpanāpaṅke duḥkhāya nipatiṣyasi sthitāpi nāsthā te śuddha namaste'stu sadāśiva || 70 ||

You will never again fall, to suffer, into the mud of imagination. Not even a lingering attachment to it will remain in you, you who are pure. Salutations to you, the eternally auspicious one.

तुम फिर कभी दुख उठाने के लिए कल्पना के दलदल में नहीं गिरोगे। उसके प्रति तुम्हारे मन में हल्का सा भी लगाव नहीं बचेगा, तुम जो शुद्ध हो। तुम्हें प्रणाम है, हे नित्य-मंगलमय।

715.24.71

देशक्रमेण धनमल्पविगर्हणेन तेनाङ्ग साधुजनमर्जय मानपूर्वम् तत्संगमोत्थविषयाद्यवहेलनेन सम्यग्विचारविभवेन तवात्मलाभः ॥ ७१ ॥

deśakrameṇa dhanamalpavigarhaṇena tenāṅga sādhujanamarjaya mānapūrvam tatsaṅgamotthaviṣayādyavahalanena samyagvicāravibhavena tavātmalābhḥ || 71 ||

Following the ways of your land, and earning wealth in a way that draws little blame, win the company of good people with respect, my dear friend. By setting aside the sense-pleasures and such things that come from being with them, and through the richness of right inquiry, you will gain your own self.

अपने देश की रीति के अनुसार, और ऐसा धन कमाकर जिसकी बहुत निंदा न हो, आदर के साथ अच्छे लोगों की संगति पाओ, हे प्रिय मित्र। उनकी संगति से उठने वाले भोग-विषयों आदि की उपेक्षा करके, और सही खोज की समृद्धि से, तुम्हें अपनी आत्मा की प्राप्ति होगी।