योगवासिष्ठYoga Vasishtha
हिन्दीEnglish

Sthiti, Chapter 48स्थिति प्रकरण · सर्ग ४८

Book 4 of the Yoga Vasishtha, chapter 48 — 40 verses in Sanskrit, Devanagari and IAST, with a plain English and Hindi translation of every verse.

योग वासिष्ठ, स्थिति प्रकरण, अध्याय 48 — हर श्लोक मूल संस्कृत में, साथ में सरल हिन्दी अर्थ और अंग्रेज़ी अनुवाद।

The English and Hindi are machine translations, not yet reviewed by a scholar.हिन्दी और अंग्रेज़ी मशीन-अनुवाद हैं, किसी विद्वान ने अभी जाँचे नहीं हैं। How they are madeये कैसे बने

14.48.1

आधिव्याधिपरीताय प्रातर्वाद्य विनाशिने । प्रयतन्ते शरीराय हितमज्ञास्तु नात्मने ॥ १ ॥

ādhi-vyādhi-parītāya prātar-vādya vināśine | prayatante śarīrāya hitam-ajñāstu nātmane || 1 ||

The body is surrounded by mental pain and disease, and it is going to die anyway, maybe this very morning, maybe today. Foolish people work hard for the comfort of this body, but not for their own true self.

यह शरीर मानसिक कष्टों और बीमारियों से घिरा है, और यह मरने ही वाला है, शायद आज सुबह ही, शायद आज ही। मूर्ख लोग इस शरीर के सुख के लिए मेहनत करते हैं, पर अपनी असली आत्मा के लिए नहीं करते।

24.48.2

ये तु पारं गता बुद्धेरिन्द्रियैर्न वशीकृताः । त एनां जागतीं मायां पश्यन्ति करबिल्ववत् ॥ २ ॥

ye tu pāraṃ gatā buddher-indriyair-na vaśīkṛtāḥ | ta enāṃ jāgatīṃ māyāṃ paśyanti karabilvavat || 2 ||

But those who have gone beyond the intellect, whose senses do not control them, see this illusion of the waking world as clearly as a bel fruit held in the hand.

पर जिन्होंने बुद्धि को पार कर लिया है, जिन्हें इंद्रियां अपने वश में नहीं कर पातीं, वे इस जागती हुई दुनिया की माया को उतनी ही साफ़ देखते हैं जितना हाथ में रखा बेल का फल दिखता है।

34.48.3

तुच्छां तां जागतीं मायां दृष्ट्वा जीवो विचारवान् । अहंकारमयीं मायां त्यजत्यहिरिव त्वचम् ॥ ३ ॥

tucchāṃ tāṃ jāgatīṃ māyāṃ dṛṣṭvā jīvo vicāravān | ahaṃkāramayīṃ māyāṃ tyajaty-ahir-iva tvacam || 3 ||

Seeing that this illusion of the waking world is worthless, a person who reflects deeply drops this illusion made of ego, just as a snake sheds its skin.

इस जागती हुई दुनिया की माया को तुच्छ जानकर, गहराई से सोचने वाला व्यक्ति अहंकार से बनी इस माया को वैसे ही छोड़ देता है जैसे सांप अपनी केंचुली छोड़ देता है।

44.48.4

असक्ततां ततोऽभ्येत्य पुना राम न जायते । क्षेत्रेष्वपि चिरं तिष्ठन्बीजं दग्धमिवाग्निना ॥ ४ ॥

asaktatāṃ tato'bhyetya punā rāma na jāyate | kṣetreṣv-api ciraṃ tiṣṭhan-bījaṃ dagdham-ivāgninā || 4 ||

Having become free of attachment in this way, Rama, a person is not born again, like a seed burnt by fire, which even after lying a long time in the field never sprouts.

इस तरह आसक्ति से मुक्त होकर, हे राम, वह व्यक्ति फिर जन्म नहीं लेता, जैसे आग से जला हुआ बीज खेत में बहुत समय तक पड़े रहने पर भी नहीं उगता।

64.48.6

त्वमप्यज्ञवदज्ञस्य शरीरस्य समीहितम् । मा संपादय दुःखाय भवात्मैकपरायणः ॥ ६ ॥

tvam-apy-ajñavad-ajñasya śarīrasya samīhitam | mā saṃpādaya duḥkhāya bhavātmaikaparāyaṇaḥ || 6 ||

You too, do not be foolish and satisfy the wishes of this foolish body, that only brings suffering. Stay devoted only to your true self.

तुम भी मूर्खों की तरह इस मूर्ख शरीर की इच्छाएं पूरी मत करो, इससे केवल दुःख मिलता है। तुम केवल अपनी असली आत्मा में ही लगे रहो।

74.48.7

श्रीराम उवाच । दाशूराख्यायिकेवेयं सुखसंसारचक्रिका । कल्पनारचिताकारा वस्तुशून्येति किं प्रभो ॥ ७ ॥

śrīrāma uvāca | dāśūrākhyāyikeveyam sukhasaṃsāracakrikā | kalpanāracitākārā vastuśūnyeti kiṃ prabho || 7 ||

Sri Rama said, my lord, is this wheel of pleasant worldly life, like the story of Dashura, only a shape built by the imagination, with nothing real in it? Is that so?

श्री राम बोले, हे प्रभु, क्या यह सुखी सांसारिक जीवन का चक्र, दाशूर की कथा की तरह, केवल कल्पना से बनाया हुआ एक रूप है, जिसमें कुछ भी असली नहीं है? क्या ऐसा ही है?

84.48.8

श्रीवसिष्ठ उवाच । जगन्मायास्वरूपस्य वर्णनाव्यपदेशतः । दाशूराख्यायिका राम वर्ण्यमानां मया शृणु ॥ ८ ॥

śrīvasiṣṭha uvāca | jagannmāyāsvarūpasya varṇanāvyapadeśataḥ | dāśūrākhyāyikā rāma varṇyamānāṃ mayā śṛṇu || 8 ||

Sri Vasishtha said, Rama, to show you the true nature of this world's illusion, listen now to the story of Dashura, which I am about to tell you.

श्री वसिष्ठ बोले, हे राम, इस जगत की माया का असली रूप दिखाने के लिए, अब मैं तुम्हें दाशूर की कथा सुनाता हूं, उसे ध्यान से सुनो।

94.48.9

अस्त्यस्मिन्वसुधापीठे विचित्रकुसुमद्रुमः । मागधो नाम विख्यातः श्रीमाञ्जनपदो महान् ॥ ९ ॥

astyasminvasudhāpīṭhe vicitrakusumadrumaḥ | māgadho nāma vikhyātaḥ śrīmāñjanapado mahān || 9 ||

On this earth there is a great and famous land called Magadha. It is rich, and full of wonderful flowering trees.

इस धरती पर मगध नाम का एक महान और प्रसिद्ध देश है। वह समृद्ध है और तरह-तरह के फूलों वाले सुंदर पेड़ों से भरा हुआ है।

104.48.10

कदम्बवनविस्तारलीलावलितजङ्गलः । विचित्रविहगव्यूहसर्वाश्चर्यमनोहरः ॥ १० ॥

kadambavanavistāralīlāvalitajaṅgalaḥ | vicitravihagavyūhasarvāścaryamanoharaḥ || 10 ||

Its forests were beautifully covered with wide groves of kadamba trees, and it was utterly charming with its many kinds of colourful birds.

उसके जंगल कदंब के पेड़ों के बड़े-बड़े झुरमुटों से खूबसूरती से घिरे हुए थे, और वह तरह-तरह के रंग-बिरंगे पक्षियों के कारण बेहद मनमोहक था।

114.48.11

सस्यसंकटसीमान्तः पुरोपवनमण्डितः । कमलोत्पलकह्लारपूर्णसर्वसरित्तटः ॥ ११ ॥

sasyasaṃkaṭasīmāntaḥ purōpavanamaṇḍitaḥ | kamalōtpalakahlārapūrṇasarvasarittataḥ || 11 ||

Its borders were thick with grain fields, its towns were decorated with gardens, and the banks of all its rivers were full of lotuses, blue water lilies, and white water lilies.

उसकी सीमाएं अनाज के खेतों से भरी हुई थीं, उसके नगर बगीचों से सजे हुए थे, और उसकी सभी नदियों के किनारे कमल, नीले कमल और सफेद कुमुद फूलों से भरे हुए थे।

124.48.12

उद्यानदोलाविलसल्ललनागेयघुंघुमः । निशोपभुक्तकुसुमनीरन्ध्रविशिखावनिः ॥ १२ ॥

udyānadolāvilasallalanāgeyaghuṃghumaḥ | niśopabhukta kusumanīrandhraviśikhāvaniḥ || 12 ||

The land echoed with the sweet songs of women swinging happily on swings in gardens, and its streets lay thick with flowers left over from the night before.

वहां बगीचों के झूलों पर झूलती हुई स्त्रियों के मीठे गीतों की गूंज सुनाई देती थी, और उसकी गलियां पिछली रात के इस्तेमाल किए हुए फूलों से घनी भरी रहती थीं।

134.48.13

तत्रैकस्मिन्गिरितटे कर्णिकारसमाकुले । कदलीखण्डनीरन्ध्रनीपगुल्मविराजिते ॥ १३ ॥

tatraikasmingiritaṭe karnikārasamākule | kadalīkhaṇḍanīrandhranīpagulmavirājite || 13 ||

There was a mountain slope crowded with karnikara trees, and beautiful with thick clusters of banana groves and nipa shrubs.

वहां एक पर्वत की ढलान थी, जो कर्णिकार के पेड़ों से भरी हुई थी, और जो केले के घने झुरमुटों और नीप की झाड़ियों से सुंदर लगती थी।

144.48.14

पुष्पौघस्फूर्जदनिले केसरारुणधूलिनि । कारण्डवकृतारावे रसत्सरससारसे ॥ १४ ॥

puṣpaughasphūrjadanile kesarāruṇadhūlini | kāraṇḍavakṛtārāve rasatsarasasārase || 14 ||

There the breeze was heavy with clouds of flowers, the dust was reddened by flower pollen, ducks were calling, and cranes cried sweetly by the lake.

वहां हवा फूलों की भरमार से भारी रहती थी, धूल फूलों के पराग से लाल हो जाती थी, बत्तखें बोलती रहती थीं, और सरोवर पर सारस पक्षी मीठी आवाज़ में बोलते थे।

154.48.15

दाशूरनामा महता तपोयोगेन संयुतः । कदम्बपृष्ठवास्तव्यो वीतरागो महामतिः ॥ १५ ॥

dāśūranāmā mahatā tapoyogena saṃyutaḥ | kadambapṛṣṭhavāstavyo vītarāgo mahāmatiḥ || 15 ||

On that slope lived a man named Dashura. He was full of great austerity and yogic practice, he made his home at the top of a great kadamba tree, he was free of all desire, and he was very wise.

उस ढलान पर दाशूर नाम का एक व्यक्ति रहता था। वह बड़ी तपस्या और योग-साधना से भरा हुआ था, वह एक विशाल कदंब के पेड़ के ऊपर अपना घर बनाकर रहता था, वह हर तरह की इच्छा से मुक्त था, और वह बहुत बुद्धिमान था।

174.48.17

श्रीराम उवाच । असौ तपस्वी भगवन्विपिने केन हेतुना । कथं चाप्यवसत्पृष्ठे कदम्बस्य महातरोः ॥ १७ ॥

śrīrāma uvāca | asau tapasvī bhagavanvipine kena hetunā | kathaṃ cāpyavasatpṛṣṭhe kadambasya mahātaroḥ || 17 ||

Sri Rama said, my lord, why did this ascetic live in the forest, and how did he come to live at the top of the great kadamba tree?

श्री राम बोले, हे भगवन, यह तपस्वी जंगल में किस वजह से रहता था, और वह विशाल कदंब के पेड़ के ऊपर रहने कैसे लगा?

184.48.18

श्रीवसिष्ठ उवाच । शरलोमेति विख्यातः पिता तस्य बभूव ह । रामाऽपर इव ब्रह्मा तस्मिन्नेवावसद्गिरौ ॥ १८ ॥

śrīvasiṣṭha uvāca | śaralometi vikhyātaḥ pitā tasya babhūva ha | rāmā'para iva brahmā tasminnevāvasadgirau || 18 ||

Sri Vasishtha said, Rama, his father was known by the name Sharaloma. Like a second Brahma, he too lived on that same mountain.

श्री वसिष्ठ बोले, हे राम, उसके पिता का नाम शरलोमा था। वे मानो दूसरे ब्रह्मा की तरह उसी पर्वत पर रहते थे।

204.48.20

अथासौ शरलोमात्र भुक्त्वा युगगणं ययौ । त्यक्तदेहः सुरागारं मुक्तनीडः खगो यथा ॥ २० ॥

athāsau śaralomātra bhuktvā yugagaṇaṃ yayau | tyaktadehaḥ surāgāraṃ muktanīḍaḥ khago yathā || 20 ||

Then Sharaloma, after living here for age after age, gave up his body and went to the world of the gods, like a bird set free from its nest.

फिर शरलोमा, यहां युगों-युगों तक जीवन बिताकर, अपना शरीर त्यागकर देवताओं के लोक चले गए, जैसे कोई पक्षी अपने घोंसले से मुक्त होकर उड़ जाता है।

214.48.21

एक एव वने तस्मिन्दाशूरः प्ररुरोद ह । दशापनीतपितृकः करुणं कुररो यथा ॥ २१ ॥

eka eva vane tasmin dāśūraḥ praruroda ha | daśāpanītapitṛkaḥ karuṇaṃ kuraro yathā || 21 ||

Alone in that forest, Dashura wept, because fate had snatched his father away from him. He cried piteously, like a kurara bird.

उस जंगल में अकेला दाशूर रोने लगा, क्योंकि किस्मत ने उसके पिता को उससे छीन लिया था। वह उसी तरह करुण स्वर में रोता था जैसे कोई कुरर पक्षी रोता है।

224.48.22

मातापितृवियोगेन शोकसंतापिताशयः । म्लानिमभ्याययौ नूनं हेमन्त इव पङ्कजम् ॥ २२ ॥

mātāpitṛviyogena śokasaṃtāpitāśayaḥ | mlānimabhyāyayau nūnaṃ hemantha iva paṅkajam || 22 ||

His heart was burning with grief at losing both his mother and his father, and he withered away, just as a lotus withers in the cold season.

अपनी माता और पिता दोनों को खोने के शोक से उसका मन जल रहा था, और वह वैसे ही मुरझा गया जैसे जाड़े के मौसम में कमल मुरझा जाता है।

234.48.23

बालोऽसावतिदीनात्मा वनदेवतया वने । इत्थमाश्वासितो राम तदाऽदृश्यशरीरया ॥ २३ ॥

bālo'sāvatidīnātmā vanadevatayā vane | itthamāśvāsito rāma tadā'dṛśyaśarīrayā || 23 ||

That child, utterly heartbroken, was then comforted in the forest, Rama, by a forest goddess whose body could not be seen.

वह बालक, जो बहुत दुखी था, तब जंगल में एक वनदेवी ने उसे इस तरह सांत्वना दी, हे राम, जिसका शरीर दिखाई नहीं देता था।

244.48.24

ऋषिपुत्र महाप्राज्ञ किमज्ञ इव रोदिषि । संसारस्य न कस्मात्त्वं स्वरूपं वेत्सि चञ्चलम् ॥ २४ ॥

ṛṣiputra mahāprājña kimajña iva rodīṣi | saṃsārasya na kasmāttvaṃ svarūpaṃ vetsi cañcalam || 24 ||

Son of a sage, you are very wise. Why then are you crying like someone who knows nothing? Why do you not understand that the true nature of this world is restless, always changing?

हे ऋषिपुत्र, तुम तो बहुत बुद्धिमान हो। फिर एक अनजान इंसान की तरह क्यों रो रहे हो? तुम यह क्यों नहीं समझते कि इस संसार का असली रूप ही चंचल है, हमेशा बदलता रहता है?

254.48.25

सर्वदैवेदृशी साधो संसारे संसृतिश्चला । जायते जीव्यते पश्चादवश्यं च विनश्यति ॥ २५ ॥

sarvadaivedṛśī sādho saṃsāre saṃsṛtiścalā | jāyate jīvyate paścādavaśyaṃ ca vinaśyati || 25 ||

Good soul, in this world it is always this way. The round of birth and life is restless. One is born, then one lives, and afterward one must certainly die.

हे साधु, इस संसार में हमेशा से ऐसा ही होता आया है। जीवन का यह चक्र चंचल है। जन्म होता है, फिर जीवन चलता है, और बाद में अवश्य ही मृत्यु आ जाती है।

264.48.26

यद्यत्किंचिद्दृश्यदृशि ब्रह्मादिकमिदं मुने । गन्तव्यस्तेन सर्वेण विनाशो नात्र संशयः ॥ २६ ॥

yadyatkiñcid dṛśyadṛśi brahmādikamidaṃ mune | gantavyastena sarveṇa vināśo nātra saṃśayaḥ || 26 ||

Whatever can be seen, sage, everything starting from Brahma himself, all of it has to pass away. There is no doubt about this.

हे मुनि, जो कुछ भी दिखाई देता है, ब्रह्मा से लेकर सब कुछ, वह सब एक दिन नष्ट होने वाला है। इसमें कोई शक नहीं है।

274.48.27

तदर्थं मा कृथा व्यर्थं विषादं मरणे पितुः । अवश्यभाव्यस्तमयो जातस्याहर्षतेरिव ॥ २७ ॥

tadarthaṃ mā kṛthā vyarthaṃ viṣādaṃ maraṇe pituḥ | avaśyabhāvyastamayo jātasyāharṣateriva || 27 ||

So do not grieve uselessly over your father's death. For one who is born, an end is bound to come, just as sunset is certain for the sun that has risen.

इसलिए अपने पिता की मृत्यु पर व्यर्थ शोक मत करो। जो जन्म लेता है, उसका अंत भी तय है, जैसे उगे हुए सूरज का डूबना तय है।

284.48.28

अशरीरामिति श्रुत्वा गिरमारक्तलोचनः । धैर्यमासादयामास शिखण्डी स्तनितादिव ॥ २८ ॥

aśarīrāmiti śrutvā giramāraktalocanaḥ | dhairyamāsādayāmāsa śikhaṇḍī stanitādiva || 28 ||

Hearing that voice which had no body, the boy, his eyes red with tears, took heart, the way a peacock takes heart at the sound of thunder.

उस बिना शरीर वाली आवाज़ को सुनकर, आँसुओं से लाल आँखों वाले उस बालक को हिम्मत मिली, जैसे मोर बादल की गरज सुनकर हिम्मत पा लेता है।

294.48.29

उत्थायावश्यकं कृत्वा पाश्चात्यं पितुरादरात् । चकार तपसे बुद्धिं दृढामुत्तमसिद्धये ॥ २९ ॥

utthāyāvaśyakaṃ kṛtvā pāścātyaṃ piturādarāt | cakāra tapase buddhiṃ dṛḍhāmuttamasiddhaye || 29 ||

He got up and, out of respect for his father, performed the last rites that were needed. Then he made a firm decision to practice austerity, so as to reach the highest attainment.

वह उठा और पिता के प्रति आदर से उसके अंतिम संस्कार पूरे किए। फिर उसने तपस्या करने का पक्का फैसला किया, ताकि वह सबसे ऊँची सिद्धि पा सके।

304.48.30

ब्राह्मेण कर्मणा तस्य विपिने चरतस्तपः । अनन्तसंकल्पमयं श्रोत्रियत्वं बभूव ह ॥ ३० ॥

brāhmeṇa karmaṇā tasya vipine caratastapaḥ | anantasaṃkalpamayaṃ śrotriyatvaṃ babhūva ha || 30 ||

Carrying out the duties of a Brahmin, practicing austerity in the forest, he became learned in the Veda, and this whole learning was built out of his own endless imagining.

ब्राह्मण के कर्तव्यों का पालन करते हुए, जंगल में तपस्या करते हुए, वह वेद का ज्ञाता बन गया, और यह सारा ज्ञान उसकी अपनी अनंत कल्पना से बना था।

314.48.31

अज्ञातज्ञेयबुद्धेस्तु श्रोत्रियस्य तया तया । न विशश्राम चेतोऽस्य पवित्रेऽपि धरातले ॥ ३१ ॥

ajñātajñeyabuddhestu śrotriyasya tayā tayā | na viśaśrāma ceto'sya pavitre'pi dharātale || 31 ||

But that learned man had still not truly grasped what was to be known. Try as he might in one way and another, his mind found no rest, even on that pure ground.

फिर भी उस विद्वान ने अभी तक वह असली ज्ञान नहीं पाया था जो पाने लायक था। तरह-तरह से कोशिश करने पर भी, उस पवित्र भूमि पर भी उसके मन को चैन नहीं मिला।

324.48.32

केवलं सर्वमेवेदमपि शुद्धं धरातलम् । अशुद्धमिव पश्यन्स न रेमे क्वचिदेव हि ॥ ३२ ॥

kevalaṃ sarvamevedamapi śuddhaṃ dharātalam | aśuddhamiva paśyansa na reme kvacideva hi || 32 ||

He saw this whole earth, pure as it was, as if it were impure, and so he found joy nowhere at all.

यह सारी धरती शुद्ध होते हुए भी उसे अशुद्ध जैसी दिखती थी, इसलिए उसे कहीं भी सुख नहीं मिलता था।

334.48.33

अथ संकल्पयामास स्वसंकल्पनयैव सः । वृक्षाग्रमेव संशुद्धं स्थितिस्तत्रोचिता मम ॥ ३३ ॥

atha saṃkalpayāmāsa svasaṃkalpanayaiva saḥ | vṛkṣāgram eva saṃśuddhaṃ sthitistatrocitā mama || 33 ||

Then, thinking it over in his own mind, he decided: only the top of a tree is pure, staying there would suit me.

तब उसने अपने मन में सोचकर तय किया कि सिर्फ पेड़ की चोटी ही शुद्ध है, वहीं रहना मेरे लिए ठीक रहेगा।

344.48.34

तदिदानीं तपस्तप्स्ये तपसा येन शाखिषु । खगवत्स्थितिमाप्नोमि शाखासु च दलेषु च ॥ ३४ ॥

tadidānīṃ tapastapsye tapasā yena śākhiṣu | khagavatsthitimāpnomi śākhāsu ca daleṣu ca || 34 ||

Now I will practice such austerity that I gain a life like a bird among the trees, living on the branches and among the leaves.

अब मैं ऐसी तपस्या करूँगा कि मुझे पेड़ों के बीच पक्षी जैसा जीवन मिल जाए, टहनियों और पत्तों के बीच रहने वाला जीवन।

354.48.35

इति संचिन्त्य संज्वाल्य हुताशमतिभास्वरम् । जुहाव तस्मिन्प्रोत्कृत्त्य मांसं स्वस्कन्धभित्तितः ॥ ३५ ॥

iti saṃcintya saṃjvālya hutāśamatibhāsvaram | juhāva tasminprotkṛttya māṃsaṃ svaskandhabhittitaḥ || 35 ||

Thinking this, he lit a very bright fire, cut flesh from his own shoulder, and offered it into that fire.

यह सोचकर उसने एक बहुत तेज आग जलाई, अपने कंधे से मांस काटा, और उसे उस आग में अर्पित कर दिया।

364.48.36

अथ गीर्वाणवृन्दस्य समग्रा गलभित्तयः । मन्मुखत्वेन मा यान्तु विप्रमांसेन भस्मताम् ॥ ३६ ॥

atha gīrvāṇavṛndasya samagrā galabhittayaḥ | manmukhatvena mā yāntu vipramāṃsena bhasmatām || 36 ||

Then he thought, because I am the one making this offering, may the throats of the whole host of gods not be burned to ash from eating a Brahmin's flesh.

फिर उसने सोचा, चूँकि यह भेंट मैं दे रहा हूँ, कहीं ऐसा न हो कि एक ब्राह्मण का मांस खाने से सभी देवताओं के गले जलकर राख हो जाएँ।

374.48.37

इति संचिन्त्य भगवान्सप्तार्चिस्तस्य देवता । पुरो बभूव दीप्तांशुर्दीप्तांशुर्वाक्पतेरिव ॥ ३७ ॥

iti saṃcintya bhagavānsaptārciḥtasya devatā | purō babhūva dīptāṃśurdīptāṃśurvākpateriva || 37 ||

Thinking this, the lord Agni, the seven-flamed one, who was this boy's own deity, appeared before him, blazing with light, as radiant as the lord of speech.

यह सोचते ही उस बालक के आराध्य देव, सात लपटों वाले अग्नि भगवान, उसके सामने प्रकट हो गए, तेज से चमकते हुए, वाणी के स्वामी जितने तेजस्वी।

384.48.38

उवाच वचनं धीरं कुमाराभिमतं वरम् । गृहाण स्थापितं साधो कोशाकाशान्मणिं यथा ॥ ३८ ॥

uvāca vacanaṃ dhīraṃ kumārābhimataṃ varaṃ | gṛhāṇa sthāpitaṃ sādho kośākāśānmaṇiṃ yathā || 38 ||

He spoke a calm, steady word, granting the boy the boon he wished for. Take what has been given to you, good one, the way a jewel is taken out of an open case.

उन्होंने शांत, दृढ़ स्वर में कहा, और बालक की मनचाही वर माँग पूरी करते हुए बोले, हे साधु, इसे ले लो, जैसे किसी खुले डिब्बे से रत्न निकाला जाता है।

394.48.39

इत्युक्तवन्तमनलमर्घपुष्पेण शोभिना। संपूज्य स्तुतिवादेन प्राह विप्रकुमारकः ॥ ३९ ॥

ityuktavantamanalam arghapuṣpeṇa śobhinā| saṃpūjya stutivādena prāha viprakumārakaḥ || 39 ||

The young Brahmin boy worshipped Agni, who had spoken these words, with a beautiful offering of flowers and with words of praise, and then he said.

उस ब्राह्मण बालक ने ऐसा कहने वाले अग्नि की सुंदर फूलों से और स्तुति के शब्दों से पूजा की, और फिर कहा।

404.48.40

भगवन् भूतपूर्णाया भुवः पावनमण्डलम्। नाप्नोमि तेन वृक्षाणामुपरि स्थितिरस्तु मे ॥ ४० ॥

bhagavan bhūtapūrṇāyā bhuvaḥ pāvanamaṇḍalam| nāpnomi tena vṛkṣāṇāmupari sthitirastu me || 40 ||

Lord, I cannot find a pure spot on this whole earth, since it is full of living beings. So let my place be up on the trees instead.

हे भगवन, यह पूरी धरती जीवों से भरी हुई है, इसलिए मुझे इस पर कोई शुद्ध जगह नहीं मिलती। इसलिए मुझे पेड़ों के ऊपर ही रहने दीजिए।

414.48.41

इत्युक्ते मुनिपुत्रेण सर्वदेवमुखं शिखी। एवमस्तु तवेत्युक्त्वा जगामान्तर्द्धिमीश्वरः ॥ ४१ ॥

ityukte muniputreṇa sarvadevamukhaṃ śikhī| evamastu tavityuktvā jagāmāntarddhiṃmīśvaraḥ || 41 ||

When the sage's son had said this, Agni, who is the mouth of all the gods, said, let it be so for you, and then the lord vanished from sight.

मुनि के बेटे के ऐसा कहने पर, अग्नि, जो सभी देवताओं का मुख हैं, बोले, तुम्हारे लिए ऐसा ही हो, और फिर वह देव अदृश्य हो गए।

424.48.42

तस्मिन्नन्तर्हिते देवे क्षणात्सान्ध्य इवाम्बुजे। पूर्णकामः कुमारोऽसौ पूर्णेन्दुरिव चाबभौ ॥ ४२ ॥

tasminnantarhite deve kṣaṇātsāndhya ivāmbuje| pūrṇakāmaḥ kumāro'sau pūrṇenduriva cābabhau || 42 ||

The moment that god vanished, the way a lotus closes up at evening, the boy, his wish now fulfilled, shone like a full moon.

जिस क्षण वह देव अदृश्य हुए, जैसे शाम को कमल का फूल बंद हो जाता है, उसी क्षण वह बालक, जिसकी इच्छा पूरी हो चुकी थी, पूर्णिमा के चाँद जैसा चमकने लगा।

434.48.43

अधिगताभिमताननमण्डलद्युतिभरेण जहास स तुष्टिमान्। शशिनमाप्तकलाकुलमम्बुजं विकसितं च सितस्मितशोभिना ॥ ४३ ॥

adhigatābhimatānanamaṇḍaladyutibhareṇa jahāsa sa tuṣṭimān| śaśinamāptakalākulamambujaṃ vikasitaṃ ca sitasmitaśobhinā || 43 ||

He was so pleased that the glow on his happy, satisfied face was full and bright, and with his gleaming white smile he seemed to outshine both the full moon with all its parts and the lotus in full bloom.

वह इतना प्रसन्न था कि उसके सुखी, संतुष्ट चेहरे की चमक भरपूर और तेज थी, और अपनी चमकती सफेद मुस्कान से वह मानो पूरे चाँद और पूरी तरह खिले कमल दोनों को मात दे रहा था।